Pamätám si, ako som pred rokom viedla debatu s kamarátom o tom, že sa cítim staršie. Nie fyzicky, skôr mentálne. Možno som sa o to len snažila, haha, keďže nie všetky moje činy tomu mohli nasvedčovať, ale predsa. Zvláštny pocit vyspelosti, nie úplnej, to je otázne či vôbec niekedy dosiahnem, ale o trošku väčšej ako predtým. Spomínam to preto, lebo teraz mám ten pocit znova. Cítim sa opäť staršie ako pred rokom. Nevedela som si to odôvodniť, veď to sa nedá „cítiť“ a ako to môžem vnímať? Dlhou a hlbokou seba analýzou, pekne opísanou aj anglickým slovom „overthinking“ som dospela k záveru, že hlavným dôvodom tohto môjho pocitu sú zmeny čo sa za ten rok stali. Život každého človeka sa nejako vyvíja a nemusím to mať žiadne vonkajšie prejavy. Môžem mať dlhšie alebo kratšie vlasy, môžem pribrať alebo schudnúť, alebo môžem vyzerať stále rovnako, no napriek tomu, sa môže môj život diametrálne zmeniť.

Čo sa teda také stalo za môj posledný rok?

Samozrejme milión vecí, ktoré nie je nutné detailne rozoberať, je to predsa len dlhý čas, ale medzi nimi jedna veľmi zásadná. Po troch rokoch som sa rozhodla odísť zo školy v Prahe a prestúpiť do Bratislavy. Pre niekoho možno absurdná situácia a nezmyselné a hlúpe rozhodnutie, pre mňa cesta ku šťastnejšiemu životu.  Nemám v záujme túto skutočnosť prehnane dramatizovať, len opísať prečo a ako, pre prípad, že by si niekto prechádzal niečím podobným. Pre mňa bola v čase rozhodovania akákoľvek podobá skúsenosť veľmi nápomocná a podporujúca a preto chcem zdieľať aj môj príbeh.

Hovorila som, že som sa tak rozhodla po troch rokoch, keďže vtedy sa to udialo, ale priznám sa, vedela som to už skôr, musel tomu predsa predchádzať aj nejaký proces. Prvý krát mi táto myšlienka skrsla v hlave niekedy v polovici piateho semestra. (Na upresnenie, študovala som na trojročnej škole, s tým, že som bez akéhokoľvek vplyvu tohto rozhodnutia plánovala predlžovať štúdium na 4 roky). Teda stále som mala nekompromisne rok a pol pred sebou. Predmety začínali byť čím ďalej tým viac odbornejšie a učili sa mi čím ďalej tým ťažšie. Určite nebudem klamať ani keď poviem, že moja motivácia na tom tiež nebola najlepšie. Mala som školu, prácu, snažila som sa socializovať a zároveň mať aj nejaký ten spánok, klasický vysokoškolský život. Ktokoľvek to skúšal vie, že skombinovať tieto veci nie je jednoduchá úloha a ktokoľvek to bezproblémovo zvládla, tak ho prenesmierne obdivujem.  V rozmedzí 4 mesiacov som stihla trikrát zmeniť prácu a vysporiadať sa s pár zdravotnými problémami. Ale ani to mi dostatočne nedávalo najavo, že niečo nie je v poriadku. Práca (práce) ma bavili a živili, ale škola čím ďalej tým menej čo veľmi ľahko viedlo k tomu, aby sa rebríček priorít jemne reorganizoval. No nevzdávala som sa. Za nič na svete som nedokázala pripustiť, že by som zanechala 3 roky štúdia a odišla. Bola to myšlienka tak nepredstaviteľná, že som bola ochotná obetovať svoje psychické (a miestami aj fyzické) zdravie. Somarina, nie? Veď to je normálne, že nie všetky na VŠ človeka baví a nie vo všetkom sa mu darí. Študovala som „len“ ekonómiu, to musí zvládnuť každý a nie nejakú kvantovú fyziku. Keď sa dostatočne zatnem neexistuje aby som to nedokončila , nie som horšia ako ostatní, školu nedokončí iba hlupák a toľko som do toho investovala! – Každé jedno ráno som sa zobúdzala s týmito motivačnými vetami v mysli a každé jedno ráno ma to stálo viac a viac energie. Ktokoľvek by ma stretol na ulici, by nemal ani poňatia čo mi prechádza hlavou a pritom som každý jeden deň plakala sama na izbe, spolubývajúcej na pleci, alebo mamke do telefónu. Ak som aj náhodou nie, tak som si urobila čiarku a poznámku, že dnes bol super deň, dnes som sa nezrútila. Keď na to teraz spomínam, je mi do smiechu, ale bolo to prenesmierne zaujímavé obdobie. Mne to zjavne bolo treba ťahať do extrémov, aby som si uvedomila situáciu, no lepšie neskoro ako nikdy, alebo kto vie, kam by to ešte mohlo pokračovať. Každopádne, presne si pamätám ten pocit, keď som si začiatkom tohto roka urobila test, čo by som mala ísť študovať. Nie taký ten Buzzfeed test :D ale taký zo Slovenského inštitútu vzdelávania, myslím. Teda o niečo viac relevantný, ale samozrejme som to nebrala 100% vážne. V tom čase to bol pre mňa veľký krok, lebo som sama sebe dovolila sa zamyslieť nad tým, že existuje aj iná možnosť. Ďalší krok bol tajne si v noci pod perinou na mobile vyhľadávať jednotlivé odbory, ktoré mi boli odporúčané. Chcela som presne vedieť o čo tomu ide, každý detail, ale zároveň som nechcela aby o tom ktokoľvek vedel. Mala som pocit, že kým to je len v mojej hlave je to o niečo menej reálne, menej dôležité, taká nevinná myšlienka, ktorá o pár dní pominie. Nestalo sa, haha. Keď som si uvedomila, že popri tom všetkom objavovaní a každej zaujímavej možnosti mi zasvietili hviezdičky v očiach a pocítila som odrazu už dlho nevídaný záujem o štúdium, taký úprimný, nie nútený, povedala som si, že možno skúsim toto moje malé veľké tajomstvo vytiahnuť spod periny von. Prešli ďalšie dni, týždne a postupne som s malou dušičkou dávala svojmu okoliu najavo, čo riešim. Reakcie boli kadejaké, hlavne rodina sa s tým zmierovala dlhšie, ale v konečnom dôsledku, sa mi dostalo neskutočné množstvo podpory! 

Tak som sa naozaj odhodlala, podala som prihlášky a dostala som sa na 2 školy. Do Dánska  a do Bratislavy – ďalší paradox, prečo som ja nešla do Dánska, ale skončila v Bratislave, som ja normálna, nezahodila som ďalšiu možnosť? – Pevne verím, že nie. Nebolo to ľahké, ale po dôkladnom zvážení všetkých pre a proti, som v septembri nastúpila do prvého ročníka bakalárskeho štúdia na Univerzitu Komenského v Bratislave na odbor manažment. Prvý týždeň bol samá komplikácia a ani neviem koľko krát som si povedala, že kiež by som šla do toho Dánska, ale kto vie, či by som si neprechádza tým istým aj ja, alebo niečím iným, nevieme. Ideálne to asi nie je nikde, ale to, ako sa ku veciam sami postavíme, dokáže zmeniť veľa. Možno zniem premotivovane, možno ako keby som rezignovala bojovať s nefungujúcim systémom a možno som presne niekde medzi tým. Sama časom uvidím, ako sa celé štúdium vyvinie, ale čo viem s určitosťou už teraz je, že to nikdy nechcem nechať zájsť tak ďaleko, ako to bolo pred rokom. Ak by som aj mala tú tendenciu, musím si celý tento článok prečítať sama ešte raz, aby som si to pripomenula.

Všetko je strašne individuálne a každý z nás môže mať so školou úplne inú skúsenosť. Pre mňa je základ to, aby som robila niečo čo ma baví a napĺňa. Som si plne vedomá, že časy budú lepšie aj horšie, ale ak ma človek nejaký cieľ a odhodlanie, tak aj tie ťažšie chvíle sa dajú prekonať ľahšie. Ja svoje 3 roky na VŠE v Prahe nepovažujem za stratený čas, ale za obrovskú skúsenosť.  Naučila som sa nespočetne veľa vecí a spoznala kopec úžasných ľudí. O tom čo všetko sa dalo urobiť inak a koľko rôznych koncov by tento príbeh mohol mať, by sa dalo filozofovať snáď nekonečne dlho. Vždy som ale sa snažila konať podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia a teraz môžem ovplyvniť len to, čo sa bude diať ďalej. 

Už, už som išla napísať, že som precestovala polovicu Európy za 6 dní, no keď som si to pekne znázornia na mape, neprešla som poriadne ani štvrtinu. Síce by to znelo pekne a kiež by sa mi to jedného dňa podarilo, teraz môžem (bohužiaľ) rozpovedať príbeh len o tom, ako som za 6 dní prešla približne 2000km.

Výlet som plánovala oveľa dlhšie ako som reálne cestovala, ale že vraj to tak býva. Nie som odborník, veľa takýchto výletov som ešte neabsolvovala a je tu ešte jeden faktor a to, že veľmi rada robím spontánne rozhodnutia, ktoré často ovplyvňujú práve dĺžku cestovania. V tomto prípade som tomu radšej nenechala úplne voľný priebeh hlavne preto, že som sa na túto cestu vydala viac menej sama. Skoro na každej zastávke som sa stretla s nejakými známymi, môjmu srdcu blízkymi, ľuďmi no pri samotnom presúvaní sa, ma už nesprevádzal nikto. Bála som sa? – určite. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí aké som kedy urobila? – Jednoznačne!

Brusel by som charakterizovala ako extrémne charizmatický. Pôsobil na mňa veľmi otvorene a zároveň domácky s atmosférou, na ktorú keď si spomeniem, ma stále zahreje pri srdiečku. Taký pokojný chaos. Ak niekto prešiel krajiny Beneluxu, alebo iné okolité štáty, tak za mňa môžem povedať, že Bruselu právoplatne patrí miesto v strede. Taká decentná kombinácia francúzskosti, nemeckosti a holandskosti. Kým som nechodila do častí kde sa objavovať nepatrí a kým som si ako v každom veľkom meste dávala obozretne pozor na osobné veci, veľmi rýchlo som zabudla na všetky predsudky o tom, čo všetko na mňa môže číhať. Po troch veľmi intenzívnych dňoch som sa tam pomaly začínala cítiť lokálne, ba priam som si po centre odvážne pobehovala bez akýchkoľvek máp.

Z Bruselu som sa vybrala skoro ráno do Amsterdamu. Plánovala som si tam užiť jeden celý krásny a pokojný deň a znova v noci cestovať naspäť do Bruselu na letisko. Táto cesta bola však všetko len nie kľudná a z jedného krásneho dňa sa stalo pár, našťastie stále veľmi prijemných, hodín. Prvé komplikácie sa dostavili hneď ako som sa o 6tej ráno dorazila na vlakovú stanicu, odkiaľ mi (prekvapivo) išiel autobus. Ten sa ale rozhodol meškať sťaby hodinu na odchode. Nevadí, veď pri slovenských vlakoch si človek zvykol. Hlavne som nemala veľmi na výber, jedine že by som do Amsterdamu nešla vôbec a to som nepripúšťala. Nastupujúc do autobusu, ktorý som ledva našla a aj po hodine čakania skoro zmeškala, som sa snažila zahnať myšlienku z ešte predošlého dňa o tom, ako ťažko sa musí na týchto cestách šoférovať s volantom na pravej strane, pretože presne na tejto strane sa nachádzal volant nášho autobusu. Dôverujúc pánovi vodičovi som sa usadia pomaly na poslednom voľnom mieste. Na sedadlo sa ledva zmestil môj ruksak, nie to ešte ja, no čo človek neurobí pre výlet. Prvá zastávka bola v Antverpách, kde sme dorazili s celkovým meškaním asi tak hodinu a pol, pretože ranné zápchy sú raz nemilosrdné a neustúpili ani nám. Tesne po tejto zastávke pán vodič zahlásil, že potrebuje aj tak povinnú 30 minútovú prestávku, keďže ide sám z Londýna. Nadšením som zrovna nejasala, ale bezpečnosť nadovšetko, radšej neskôr ako nikdy, pomyslela som si. Aj keď možnosť nikdy začínala byť čoraz bližšie keď jemný náraz prebudil každého člena posádky. Respektíve ak nie ten, tak výkrik pána vodiča určite musel. Nikto spočiatku netušil čo sa stalo ale netrvalo dlho kým sme zastavili a objavili, že sme sa nezmestili do jedného pruhu s ďalším autom. Neostalo mi nič iné, len smutný povzdych a čakanie. Dočkali sme sa našťastie scenáru neskôr a nie nikdy. Finálne meškanie bolo 3 hodiny a  do centra mesta som sa nakoniec dostala o druhej poobede nie o 10 ráno, ale v poriadku a o to viac so sa naňho tešila. Samozrejme som zmeškala otváracie hodiny 3 z 3 miest kam som chcela ísť, ale za to som objavila ďalšie minimálne 3 nové.

Amsterdam naplnil asi všetky moje očakávania. Osobne som ho  vyhlásila za pre mňa dosiaľ najfotogenickejšie mesto kde som bola – za čo sa Parížu aj mojej láske Annecy veľmi ospravedlňujem, ale je to tak. Kanály, Bicykle, loďky, domčeky, kvietky, farby a kadejaké scenérie poskladané často zo skoro rovnakých vecí, no predsa vždy iné. Náhodné uličky ozdobené ešte viac náhodným street art-om sa určite nedali zahanbiť. Kto by si to nechcel užívať ešte pri viac či menej prenikavej vôni istej spracovanej zelenej rastlinky zvanej konope. Veď nie každé mesto sa môže pýšiť tým, že kaviarne tam treba hľadať dlhšie ako coffeeshop. ( Ak by mi niekto náhodou nerozumel, aký je medzi tým rozdiel, tak by som Amsterdam navštíviť asi neodporúčala. :D )

Na potulkách týmto mestom ma čakali už len 2 prekvapenia. Jedným bol svetoznámy Red Light District, kde som sa ocitla bez toho aby som to hľadala a druhým bolo pre zmenu pokazené metro.  No ani jedno ani druhé ma popri iných zážitkoch špeciálne nešokovalo a tak som bola šťastná a spokojná pripravená Amsterdam opustiť.

Na letisku v Bruseli som sa o 4tej ráno už hrnula na bezpečnostnú kontrolu, kde ma teta nadšene vítala testom na prítomnosť drog a iných omamných látok – oni museli vedieť, že idem z Amsterdamu. Samozrejme všetko prebehlo bez problémov, keďže som ako slušný občan nič nevystrájala.  Mohla som sa tak uložiť na krásne 3 hodiny spánku na gauči v strede odletovej haly objímajúc môj jediný ruksak a ignorujúc hluk kávovaru, hlásení, klavíra a ľudí.

Takto oddýchnutá som bola pripravená vyraziť do ďalšieho mesta. Hlavného mesta Nemecka, Berlína.

Berlín som mala tú česť navštíviť druhý krát a kľudne by som šla aj tretí. A presne do toho istého hostela, pretože hneď po príchode som dostala komplementárnu kávu, ktorá po celej ceste bola všetko čo som potrebovala – teda spolu s posteľou, sprchou a jedlom, ale to nasledovalo hneď za tým. Berlín mal svoje čaro aj v zime pri dvoch stupňoch nad nulou, aj teraz keď tam tých stupňov bolo minimálne 30 a stále na mňa pôsobil majestátne a mohutne. Vysoké budovy a široké ulice, ktoré aj preplnene vyzerali poloprázdne, boli oproti Bruselu a Amsterdamu pomaly neosobné. Centrum bolo nedokonalé spojenie histórie a moderného umenia, ktoré spolu zvláštne vytvára dokonalú symbiózu.  Akonáhle sa človek od centra vzdiali a stratil sa medzi kaviarničkami v uličkách, ktoré aj poloprázdne vyzerali preplnene, atmosféra bola diametrálne odlišná. Taká hipsterská, haha. Berlín bol teda vskutku všetkým.

A tak som sa po 3 dňoch v Bruseli, dni v Amsterdame a 2 dňoch v Berlíne vrátila naspäť do mojej milovanej Prahy, aby som z nej mohla jednom dni odísť. Tento krát nie na len ďalší výlet, ale úplne. Pobalila som tony moje vecí, ktoré sa tam stihli za 3 roky naakumulovať a odsťahovala sa do Bratislavy aby som tam začala novú etapu môjho života. Pocity mám kadejaké, ale to je na iné rozprávanie.

Takže kam som zmizla na posledných, wow, už 7 týždňov? Aktuálny týždeň nebol ničím špeciálny, minulý som bola na Szigete a 4 týždne predtým som bola v Nemeckom meste Remscheid. Do mesta o ktorom nikto nikdy nepočul som išla dobrovoľne za účelom práce. Konkrétne v rámci programu Semesterferienarbeit, ktorý vznikol na základe spolupráce partnerských miest Prešov a Remscheid. Zúčastnila som sa na ňom druhý krát a na tak často kladenú otázku či by som šla aj tretí, odpovedať stále neviem a do budúceho roka určite ani vedieť nebudem. Každopádne, z nášho pohľadu je to super projekt-program-čokoľvek to je, keďže z toho máme len výhody. Potrebujeme to „len prežiť“. Základnými podmienkami sú byť z Prešova a vedieť čo to po Nemecky. Potom je vždy je isté že človek prácu mať bude, no to akú, ale dopredu nevie. Práca často nebola jediná vec skrytá pod rúškom tajomstva, no všetko sme sa vždy našťastie dozvedeli včas. Nie je to úplne dokonalé a vždy sa nájde niečo, čo by sa dalo zlepšiť. Napríklad to že sme mesiac nemali pekné pripojenie na internet v byte kde sme bývali, alebo že nie všetky návštevy sú vždy príjemné, ale keď sa človek zvládne trochu odosobniť a prispôsobiť, tak sa to určite dá zvládnuť. Dôležitú úlohu zohráva aj to, aká je daný rok skupina ľudí. Vlastne, čo som ohľadom toho nespomenula je, že maximálny počet je 5-6 ľudí. Obidva roky sme boli 5 dievčat a myslím, že sme to obidva roky zvládli bez akejkoľvek ujme na zdraví.

Mimo práce a návštev sme mali aj naozaj prijemné aktivity a to cestovanie. V blízkom meste Wuppertal sme boli tento rok 3x, v Düsseldorfe 2x a niekoľko krát na kúpaliskách, keďže počasie tento rok naozaj (veľmi prekvapivo) nebolo to, na čo by sme sa mohli sťažovať. O voľnočasový program je vždy postarané, doslovne. Je čiastočne organizovaný mestom Remscheid, resp. ľudmi, ktorý majú tento program na starosti, no ak by sa tam vyskytlo niečo, s čím by sme výrazne nesúhlasili, vždy má nejakú tú váhu aj naše slovo a dá sa na tom pracovať. Bohužiaľ, plánovanie tohto programu je v istých smeroch dosť limitované a to jednak finančne a jednak skutočnosťou, že v Remscheide toho človek veľa nenájde. (To vysvetľuje skutočnosť, že sme boli 3x vo Wuppertali a 2x v Düsseldorfe.) Zvykli sme si po 2 rokoch hovoriť, že v Remscheide nič nie je, čo čiastočne je a čiastočne nie je pravda. Keďže ten prvý rok sme tam videli asi všetko čo sa dalo, tak na druhý toho veľa neostalo a niektoré veci sme absolvovali už viac krát. Zároveň to okolité mestá trochu kompenzujú. Cesta do Düsseldorfu vlakom trvá asi 45 minút a do Kolína as hodinu. Do Wuppertalu sa dá dostať raz dva za nejakých 20 minút a podobne aj do Solingenu. Často je podstatné aj to, ako sa človeku chce a ako veľmi dokáže byť kreatívny. V úplne krajnom prípade to zachraňuje naozaj dobre nemecké pivo haha.

The reason I write so little lately is not that I would not have enough topics to write about, but I did not have that much time and also, I don’t want to put out a post that I would not be satisfied with. Anyway, I may suck at conversations, I stress out at public speaking, I am speechless too many times and I am definitely not the person that knows what to say at the right time, but I know that when I have something on my mind, I either have to write it down immediately, or just say it for myself with my inner voice so I would not forget it and write about it. (Question: Does it make me a schizophrenic person? ), kidding, you know what I mean... I hope!

Well, this is a 200-word long story of my blog. Or behind my blog to be precise. I am not a writer and I admire people who write a 500 pages long book and same as those who read it, haha. I love saying things simply, with my own words that I use in my daily life and want people to hear my voice when they are reading it. – Actually, might be quite cool to make people feel like if I was Victoria Beckham or Kate Moss or Blake Lively, damn... – but reading about my life with my voice sounds better. (Now it feels like there is too much me and I present myself a bit self-centred, but it is my blog (-again, damn-), so my point is to express myself and not anybody else. Because whatever you do, be you! You should have some idols or people that inspire you and you look up to them etc. But if you do not put yourself in your work, it could just be theirs work with your name on it in the end. People might not hear your voice but theirs instead. And that is not how it is supposed to be.

There may always be people who might seem to you like if they were better than you. That you are not as good as them and how come could you do the same if you are not good enough. But like I said, I am not a writer, but I write, my life may not be as interesting as someone else’s, but it makes me happy to share my bits and if there is at least one person who reads it and might like it, then I am happy. Your work is always different, if it’s our work, and because of that you should never be afraid of doing it.  

Ty si ešte taká mladučká...

A to je ako možné že máš 19 a skončila si druhý ročník na VŠ?

Ale, to máš ešte všetko pred sebou...

S týmto sa stretávam ja priam stále, ak niekomu poviem, že mám stále 19 rokov, idem do tretieho ročníka na Vysokej škole, mám za sebou nejakú tú brigádu, nejaké cesty do zahraničia a pod. No napriek tomu, mám stále pocit, že som toho za tie roky mohla zažiť a urobiť oveľa viac, ak by som nežila pocitom, že som na to príliš mladá, ešte príde ten správny čas a pod.

Trvalo mi dlho, kým som dospela do bodu, kedy som si uvedomila, že ak sa tá možnosť naskytla teraz, znamená to, že sa jej mám chopiť teraz a nie ju odkladať, že príde neskôr. Raz sa mi to dokonca stalo na pohovore do práce, kde mi povedali, že veď som ešte mladá, ešte budem mať kopec príležitostí na získanie skúseností. Na druhej strane, všetky firmy čakajú, že študent končiaci VŠ na roky praxe za sebou a hľadajú „hotových“ ľudí, no kde majú tieto skúsenosti títo ľudia získať, ak zároveň dostávajú takéto odpovede? 

V živote sa stále hľadám, nie som si istá čo presne chcem v budúcnosti robiť a či to čo robím teraz, smeruje k tomu, k čomu má, no ak to nevyskúšam, nikdy to nezistím. Tak začala moja prvá brigáda, napísala som email s malou dušičkou, prečo by mali vybrať práve mňa a neverila som sama sebe, no zobrali ma. Podobne som podávala prihlášku na Vysokú školu a nedávno na Erasmus a všetko nakoniec vyšlo. Nemám toľko šťasteny v mojom živote, že sa mi podarilo dostať všade kam som sa hlásila, ale ak by som to neurobila, nedostala by som sa ani tam, kam som sa dostala.

Teraz viem, že ak by som sa nenechala ovplyvniť mienkou, že nie som dostatočne stará na to, aby som mohla robiť to čo ma baví, tak som mohla robiť niečo úplne iné. Vtedy som sa tak rozhodla a to nezmením, no o to viac musím na sebe pracovať teraz, pretože inak to nejde. Nesnažím sa povedať, aby deti začali pracovať odmalička, som nesmierne vďačná za moje detstvo, no jedného dňa, sa všetci musíme osamostatniť a pre mňa je ten pocit, kedy dostanem výplatu a zaplatím si svoje výdavky na školu aj mimo nej sama, na nezaplatenie.

Neviem ako kto, ale ja som dosť dlho verila, že zamestnávateľ prácu ponúka a zamestnanec sa po nej dopytuje, no je to presne naopak. My ako ľudia, zamestnanci, sme vlastníci výrobného faktoru – práce-, ktorú ponúkame zamestnávateľom a my si vyberáme ako s tým naložíme. Oni chcú nás, ale koniec koncov m sa rozhodujeme, na čo ju vynaložíme.

Nejde len o pracovné skúsenosti a zarábanie peňazí. Ide o to, nesedieť doma a čakať, že sa niečo stane. Kým som sa nezačal plne zaujímať o to, ako môžem naložiť so svojim voľným časom, netušila som, koľko možností existuje. Každého baví niečo iné, všetci sme zručnejší v rôznych oblastiach a z toho si treba vybrať to čo sa nám najviac hodí. Športy, brigády, dobrovoľníctvo, aktivity s deťmi a mládežou, fotografovanie, móda a blogy, no skrátka čokoľvek... Na robenie toho, čo nás baví, podľa mňa nikto nemôže byť príliš mladý alebo starý, ak to robiť chceme, proste to tak má byť. 

A odrazu okolo mňa nebolo počuť francúzštinu, odrazu všetci rozumeli čo rozprávam a ja som rozumela okolitému šumu... Prišla som domov.

Ak by mi niekto pred polrokom povedal, že pomaly väčší šok zažijem nie z príchodu do inej krajiny, ale z návratu do tej vlastnej, mávla by som rukou a zasmiala sa, že to nie je možné.

Tak som lietadlom pristála vo Viedni (aby toho nebolo dosť potrebovala som ešte trošku nemčiny pred slovenčinou) a pri výstupe som letuške automaticky odzdravila au revoir bez akéhokoľvek náznaku pocitu, že to asi nebol ten jazyk, ktorý som mala použiť.

Neskôr sediac na letisku čakajúc na autobus do Bratislavy, som sa ocitla sediac vedľa Slovákov, neskôr zisťujúc čakajúcich na rovnaký autobus ako ja). Z jednej strany som počula nemecky hovoriacich ľudí, čo bolo prvé zmätenie, že predsa je to cudzí jazyk a ja mu rozumiem? A zároveň z druhej strany moju rodnú reč, čo bolo viac prijemné. Čo bolo zvláštne, bol môj vnútorný pocit, potreby nič nerozprávať a nedať najavo, že hovorím rovnakým jazykom ako prísediaci a ešte chvíľku sa cítiť nejako anonymne a inak. Keďže som cestovala sama, s nikým sa nerozprávať veľký problém nebol. Zvládla som to po nástup do autobusu, kedy som už musela prísť do kontaktu s pánom vodičom v nie najlepšej nálade. Bohužiaľ, nie aby som bola pohoršená z jeho správania, moja prvá myšlienka bola: „Vitaj na Slovensku“. Hneď ďalšia bola, prečo mi to príde normálne a bola by som viac v šoku, ak by naozaj v dobrej nálade bol? – Zároveň, pozorujúc nastupujúcich ľudí, ktorí mali problém s kúpou jedného lístka a chaosom okolo jednej cesty z letiska Viedeň do BA, som sa jeho rozhorčeniu prestala čudovať. Na druhej strane, Možno ak by to bolo viac systematické, mohli by sa vyhnúť takýmto chaotickým situáciám ako snaha dostať do jedného autobusu viac ľudí ako sa tam reálne vojde. Každopádne, v mojom šťastnom rozpoložení, že idem domov, som sa len usmievala a ticho sedela a rozmýšľajúc nad tým čo sa deje okolo mňa.

Po príchode do BA som už naozaj musela využiť môj rodný jazyk a naplno prezradiť svoju identitu. Stojac na autobusovej stanici som odrazu rozumela každému dookola a zároveň oni rozumeli mne. Po 4 mesiacoch toho, že nikto okrem mojich známych mi nerozumel, akýmkoľvek jazykom som rozprávala, bol to šok vedieť že pre zmenu akýmkoľvek jazykom z tých čo ovládam by som začala rozprávať, je veľká pravdepodobnosť že buď všetci, alebo väčšina ľudí by mi rozumela.  

Žiadne merci, s'il vous plaît, Bonjour, či au revoir, len krásne ďakujem, prosím, dobrý deň a dovidenia.

Moja cesta stále nekončila, stále som mala pred sebou zvyšných 6 hodín a to v rýchliky cez celé naše nádherné Slovensko. Tie vlaky sú naozaj špeciálne, nie len tým, že sú pre nás, študentov, zadarmo, ale aj tým, že tam človek naozaj zažije všetky formy kultúry. Po 5 minútach cesty si spolucestujúca vytiahla Horalky a náš klasický rožok so šunkou (nič v zlom, ale všetci vieme že nič tradičnejšie na cestu som snáď nevidela – vlastne okrem rezňa medzi chlebom, ale to prišlo až na mojej druhej ceste rýchlikom). Neskôr pristúpil starší, veľmi milý – naozaj, pán, ktorý cestu ozvláštnil všetkým prísediacim rozprávaním historiek z jeho mládí. Nedalo by sa zabudnúť na našich rómskych spoluobčanov, z ktorých niektorí okupovali reštauračný vozeň a zjavne robili tržbu konzumáciou zvýšeného množstva piva. Nádej o útek od naštvaných telefonátov o tom, koľko meškáme práve do tohto reštauračného vozňa a túžba po káve po viac ako 24h bez spánku sa celkom rýchlo rozplynula po oznámení ž k dispozícii je zalievaná alebo instantná – well, ako sa hovorí z kaluže do blata, som sa uspokojila s tým čo mám a šťastne pricestovala až do Kysaku.

Čo som si uvedomila na celej tejto ceste?

Že máme na Slovensku krásnu nedocenenú prírodu, ktorú som nadšene pozorovala z okna. Taktiež, že som sa na každého dokázala usmievať bez toho, aby to bolo akokoľvek falošné a nútené. Ak nemôžem mať veci čo mám rada, ako dobrú kávu v momente kedy po nej veľmi túžim, tak sa nad tým nebudem rozhorčovať zvyšok cesty a bolo by zbytočné snažiť sa zmeniť to, čo zmeniť nejde. Že Horalky by som si naozaj dala, haha. Existujú aj milí sprievodcovia a ak sa vo vozni dejú veci, ktoré mi sú proti srsti, ako kričiaci naštvaní ľudia, tak slúchadlá sú môj najlepší priateľ a moja čiastočná povaha flegmatika je naozaj výhodou. A v neposlednom rade, ak cestujem bez makeup-u unavená, s obrovským kufrom a batohom prevažujúcim ma zo strany na stranu, nesmiem sa čudovať.

Musím smutne konštatovať, že nie všetko som si uvedomila len počas tejto cesty rýchlikom, ale tam som to značne aplikovala. Tak aby som sa dostala k tomu, prečo som vlastne analyzovala všetko toto dianie.

Vo Francúzsku som sa vyskytla v rôznych situáciách, kedy som sa musela vynájsť, prekonať sa alebo zaťať zuby, keďže aj keby som sa s niekým chcela hádať o meškaní vlakov napríklad (čo bola a verím, že stále je tam celkom žhavá téma), tak to neviem a nemôžem, keďže po anglicky to nešlo a po francúzsky neviem. A tak som sa naučila pozerať na veci z iného uhla. Áno, teraz sa môžem „hádať“ za to, čo chcem, a ak by som si bola istá, že mám pravdu a bolo by mne alebo nikomu uškodené, tak by som sa, samozrejme. No aj to môže mať rôzne podoby. Môžem to povedať milo s úsmevom na perách a konštruktívnou debatou prísť k správnemu záveru, alebo môžeme jeden na druhého kričať a dospieť ku nervovému zrúteniu a zvýšenému tlaku. Zmienka o tom, čo je lepšie je snáď zbytočná.

Francúzi nie sú najviac známi tým, že by boli extrémne prívetiví, najmä k zahraničným ľuďom. A možno za to môže práve moja jazyková bariéra, že som nemala tú možnosť rozprávať sa s kýmkoľvek o čomkoľvek, kto vie. Každopádne, koľko krát som vošla do obchodu, vždy mi pozdravili a vždy som pozdravila ja. Neraz sa mi stalo, že sa ma pán predavač opýtal: „Bonjour, ca va?“ – „Dobrý deň, ako sa máte?“ a následne ako mi môže pomôcť... ale vždy s úsmevom na perách a prijemným vystupovaním. A či už to boli náhodné situácie, alebo som mala len šťastie, vždy to človeka poteší a motivuje správať sa rovnako. A zvykla som si na to. Sú to banálne veci, ktoré považujeme za samozrejmosť, a tým si neuvedomujeme, ako sa vytrácajú z našich životov.

Čo sa jazyka týka, áno, mierne som si zvykla aj na to, že som mohla hovoriť mojim rodným jazykom s kamarátkami a nikto okrem nás nám nerozumel. Bol to tak zvláštny pocit slobody slova. Samozrejme som rada, že konečne môžem navštíviť akúkoľvek inštitúciu bez toho, aby som sa bála, či ten človek bude hovoriť anglicky, alebo nie, alebo akými znakmi sa dohovoríme. Zároveň som mala moment-y, kedy som pocítila mierny stres a strach z toho, že to tak nie je. Rozmýšľala som, čo poviem, akým jazykom to poviem to poviem, no hneď v zapätí prišlo uvedomenie, že som doma a hovorím slovensky, ako všetci dookola.  Nič menej, moment ako odzdravenie letuške po francúzsky tam bola a v mojej hlave ich bolo oveľa viac.

Všetky tieto malé šoky ma viedli k tomu, či je to normálne ich mať. Nebola som v zahraničí tak dlho, aby som mala pociťovať šok z návratu domov alebo anglicky reverse culture shock. Tak som sa pustila do hľadania informácii o tomto fenoméne a zistila som, že je normálne naozaj je. A že v tom nie som sama. Môže to nastať u kohokoľvek, kedykoľvek po akokoľvek dlhej dobe strávenej v zahraničí. Niekto nemusí pociťovať žiaden rozdiel, všetko je vysoko individuálne.

Ide o to, že veci, ktoré sú zvyčajne samozrejmé a bežné, nám odrazu prídu iné. Odvykli sme si od nich a trvá to chvíľku kým si na to znova zvykneme. Ako o mňa s jazykom ale správaním ľudí okolo mňa. Jednoducho je to stav, kedy si človek mierne odvykne od toho domáceho, známeho a viac si privykne na to, na čo sa adaptoval v zahraničí a tak, po návrate domov, zažíva kultúrny šok z toho, čo predtým bolo jeho.

Alebo o tom, ako som sa naučila prezentovať našu krajinu v dobrom svetle a tešila sa na návrat domov.

Niekomu je to prirodzené možno viac, ale ja som nikdy nebola veľký patriot, bohužiaľ. Veci sa mierne začali meniť keď som odcestovala do Prahy na Vysokú školu a stretávala viacero zahraničných ľudí, ktorý sa ma na Slovensko pýtali. Nie len Čechov, ale hlavne ľudí iných, často vzdialenejších národností. V 18 rokoch, túžiac po zmene po dvanástich rokoch navštevovania jednej a tej istej budovy školy, ktorá bola vzdialená 5 minút od domu som odišla do nám najpodobnejšej krajiny a už to bolo niečo iné. V zahraničí som bola už predtým, aj ďalej do v Česku, ale predsa len, za týždeň v cudzine ako turista toho človek možno stihne veľa, ale ten rozdiel si uvedomí, až keď sa do inej krajiny presťahuje na dlhšie.

Predsa len, v Prahe je Slovákov príliš veľa a Česko je Slovensku krajiny príliš podobná, no aj tak, je človek mimo domova a počúva jazyk trošku iný ako zvyčajne. A tak, po čase, si začne uvedomovať malé detaily, ktoré zvyčajne považuje za samozrejmé, že úplne samozrejme nie sú, a že je predsa len ten cudzinec. Neskôr, v súvislostí s tým, čo sú tie rozdiely a tie veci, ktoré mu tam chýbajú. A tak to bolo aj u mňa, napriek tomu, že som trávila veľa času medzi Slovákmi, vystupovať doma z vlaku ma začalo baviť viac a viac. Aby som to uviedla na pravú mieru, zvyčajne chodím domov po cca 3 mesiacoch na taký týždeň. Prahu milujem a som veľmi rada že som tam, ale vďaka tomu, že som tam, som si uvedomila, že to odkiaľ pochádzam je pre mňa dôležité a napriek všetkému, som v prvom rade Slovenska.
No a to bola len Praha. 

Tak som sa jedného dňa rozhodla, že pôjdem na Erasmus. Dostala som sa do Francúzska, kde momentálne prežívam svoj posledný deň písaním príspevku o Slovensku. Ale vráťme sa k tomu prvému. Prišla som do krajiny, ktorú som nepoznala, ktorej jazykom (stále, bohužiaľ) nehovorím, a ktorej kultúra je predsa len trošku iná ako naša Česko-Slovenská. Ako študent som mala spolužiakov z celého sveta. Od Ameriky cez Európu, Áziu až po Austráliu. Keďže sme sa nikto predtým nepoznali, väčšina našich prvých rozhovor začínala vetou: „Hi, how are you? – Where do you come from?“ teda, „Ahoj, ako sa máš? – Odkiaľ pochádzaš?“ A tak, som celá nadšená odpovedala: „I am from Slovakia, but I study in Prague, Czech Republic“. Neskôr som si uvedomila, že všade som vedená ako študentka z Česka, nepredpokladajúc, že by som bola reálne inej národnosti, čo je pochopiteľné, ale pre mňa paradoxné. No stále som sa neprestala predstavovať ako Slovenska a rozprávať ľudom o Slovensku ako o mojej krajine. Čím dlhšie som tu bola, tým radšej. Tým viac som vnímala, ako sú ľudia okolo mňa hrdí na krajinu, z ktorej pochádzajú a zároveň to, ako my prezentujeme tú svoju. Bola by som pokrytec, ak by som tvrdila, že som nikdy nepovedala nič zlé na Slovensko, a koľko krát... Vety ako: „Ale tam nič špeciálne nie je“ (inšpirované našim pánom expremiérom), alebo „no neviem kvôli čomu by ste chodili na Slovensko“. No zároveň aj vety „Slovensko je krásne, kopec miest ktoré inde neuvidíš“ alebo „určite príďte na Slovensko, musíte navštíviť to a to, a ochutnať to a to“ a iné vety začínajúce: „Naše tradičné Slovenské...“. Napadla mi myšlienka, že čo ak títo ľudia, nestretnú iného človeka zo Slovenska ako som ja? Čo ak ich obraz o ľuďoch zo Slovenska, bude postavený na tom, čo som prezentovala ja? – Ako chcem teda reprezentovať svoju krajinu? Ako miesto, kde nič nemáme a nie sme hrdí na to, čo zo svojej krajiny MY robíme? Lebo akokoľvek kruto to znie, to v akom stave je naša krajina, je naša vizitka. Rozmýšľať nad týmto a zároveň čítať správy, ako trpia nevinní ľudia, rozpadáva sa nám vláda a politický systém nefunguje celkom bolelo, ale hľa, dostala som sa do konca a stále sa teším domov. Ako som písala už v predchádzajúcom príspevku, Francúzi sú znační patrioti a hrdí na svoju krajinu a čím dlhšie som tu bola, tým som si to uvedomovala viac. No zároveň s tým aj to, ako tu reálne život funguje. Že nie všetko je zlato čo sa blyští, a že ani zdanlivo nádherné Francúzsko, nie je dokonalé. Po 4 mesiacoch odpovedania na otázky: „Ty si zo Slovenska? To je kde?“ „Hovoríš Rusky?“ „Máte bližšie do Ruska alebo do Francúzska?“ „To je Československo?“ „Čo je vaše hlavné mesto? – Praha?“ a podobne, som sa predsa len musela zamyslieť nad tým, čo robíme zle. Z môjho skromného pohľadu, je rozdiel v tom, že sa naučili ťažiť z toho dobrého. Stretla som sa s nespočetne veľa nefunkčnými vecami, systémami a pod., ale jednoducho na to nepoukazujú. (Teda, štrajky sú celkom osobitná kapitola).
Ako nádherné sú naše Tatry, koľko kultúrneho historického dedičstva máme na našom území. Ako malebné vedia byť niektoré dedinky. O koľko silnejšie sú naše zvyky a tradície. Aké špecifické a vynikajúce sú naše tradičné jedlá? Ako milujeme naše horalky a fidorky? Prečo nikto nevie čo je Kofola a Vinea? Ako nadšení boli všetci z Tatranského čaju a medoviny... A to som sa ani nezamyslela. Nemusíme mať desiatky miliónov obyvateľov a nadpriemerne vysoký životný štandard na to, aby sme ako krajina mali svoju identitu a boli na ňu hrdí.

A takto, sediac na kufri pretože ho nejde zavrieť, sa teším, ako vystúpim v Bratislave a zachmúrenej pani v obchode vysmiata omylom poviem Bonjour, ako si dám kávu za 2€, ktorá bude naozaj dobrá, ako nastúpim do rýchlika a pôjdem 5,5h domov s našimi rómskymi spoluobčanmi, ako budem z okna obdivovať okolitú prírodu, ale hlavne ako sa budem cítiť doma!